Budova Slovenského rozhlasu je jedným z najikonickejších a zároveň najkontroverznejších architektonických diel v celej krajine. Obrovská obrátená pyramída, ktorá sa hrdo týči v centre Bratislavy, bola dlhé roky predmetom výsmechu, nepochopenia i verejného odmietania. No za týmto odvážnym projektom stál muž s víziou, architekt Štefan Svetko, predstaviteľ tzv. slovenského brutalizmu.

Keď sa začiatkom 60. rokov rozhodovalo o novej budove pre štátny rozhlas, bolo jasné, že musí ísť o objekt, ktorý bude zároveň technicky vyspelý a architektonicky výnimočný. V roku 1967 vyhral architektonickú súťaž návrh tímu v zložení Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič a Barnabáš Kissling. No práve Svetko sa stal hlavným hlasom vizionárskeho riešenia, ktoré sa vymykalo všetkým zaužívaným normám.

Otec pyramídy: Kto bol Štefan Svetko?

Štefan Svetko (*1926 – †2009) bol slovenský architekt, urbanista a vysokoškolský pedagóg, ktorý sa významne podieľal na formovaní architektonického jazyka povojnovej éry na Slovensku. Bol známy ako predstaviteľ novej modernej vlny, neskôr označovanej ako brutalizmus. Ide o štýl, ktorý kládol dôraz na surovosť materiálov, pravdivosť konštrukcií a monumentálnosť foriem.

Svetko bol zároveň humanista, ktorý veril, že aj betón môže niesť umeleckú a filozofickú hodnotu. Jeho pohľad na architektúru nebol len technický, ale aj hlboko ideový, pretože dával do popredia vernosť pravde materiálu, transparentnosť funkcie a formu, ktorá neklame.

Jeho najvýraznejším dielom ostáva budova Slovenského rozhlasu, postavená medzi rokmi 1967 až 1983. Napriek nesmiernym technickým a politickým výzvam trval Svetko na tom, že kultúra nemôže byť priemerná. A presne podľa tohto tvrdenia budovu aj navrhol.

Štýl, ktorý sa nebojí byť škaredý

Brutalizmus (z franc. „béton brut“ – surový betón) je architektonický smer, ktorý sa zrodil v povojnovej Európe. Jeho estetika je často chladná, prísna a monumentálna a svoj základ stavia na konštrukčnej pravdivosti, odkrytých materiáloch a dôraze na funkciu.

Na Slovensku sa brutalizmus udomácnil v 60. a 70. rokoch minulého storočia najmä pri stavbe verejných budov. Práve budova Rozhlasu je jednou z jeho vrcholných foriem. Vyniká nielen tvarom obrátenej pyramídy, ale aj unikátnou konštrukciou, ktorú tvorí betónový skelet zavesený na centrálnej oceľovej konštrukcii, čo v čase vzniku predstavovalo technický zázrak.

Od nenávisti k rešpektu

Keď sa budova po takmer 16 rokoch výstavby konečne dokončila, verejnosť ju prijala rozpačito. Pre mnohých Bratislavčanov bola príliš moderná, príliš surová a predovšetkým príliš iná, než na čo boli zvyknutí. Objavovali sa prirovnania ku kozmickej lodi, atómovej bombe či megalomanskému socialistickému výmyslu.

No čas hrá v prospech architektúry, ktorá má identitu. Dnes je budova Rozhlasu zapísaná ako národná kultúrna pamiatka a stala sa predmetom uznania medzi domácimi i zahraničnými odborníkmi.

Mnohé architektonické portály ju uvádzajú medzi najzaujímavejšími brutalistickými stavbami sveta. Vďaka tomu sa teda Štefan Svetko dožil toho, že dielo, ktoré mu prinieslo roky frustrácie, sa stalo uznávaným symbolom.

Štefan Svetko a jeho dedičstvo

Štefan Svetko nezanechal po sebe len jednu obrátenú pyramídu. Počas svojej kariéry sa podieľal na desiatkach urbanistických štúdií a učil generácie mladých architektov.

Dnes je jeho odkaz opäť aktuálny, keďže žijeme v dobe, v ktorej sa debatuje o význame verejných budov, udržateľnosti, pravde materiálov a o tom, ako dať mestu charakter. A hoci brutalizmus nie je každému po chuti, nemožno mu uprieť odvahu.Budova Slovenského rozhlasu je dnes viac než len stavbou. Je príbehom architekta, ktorý sa nebál postaviť betónový manifest do srdca mesta a preto sa zaraďuje medzi slovenských architektov, ktorí vstúpili do dejín.